Pre množstvo zvierat nemáme pomenovanie samčekov alebo samíc. Nepoužívame mužský rod pre vranu, straku, lastovičku, lasicu, kunu, rybu, užovku, vretenicu či rosničku; a na druhej strane máme len havrana, hada, motýľa alebo ovada (a nemáme napríklad morskú kobylku). Niektoré prechýlené tvary sú už pritom obsadené, napríklad pre pomenovanie rastlín (lastovička – lastovičník, pes – psica) alebo predmetov (krabica, hadica, ryska, leňoška, osla). Tieto chýbajúce názvy pritom spôsobujú mnohé stereotypy, odrážané v ľudovej slovesnosti, rozprávkach, bájkach a mýtoch. Rodovo vyvážené sú ešte tak pejoratíva „sviňa“ alebo „prasa“, prípadne „líška“ a „lišiak“, ale mnohé označenia a k nim prislúchajúce vlastnosti sa trochu nespravodlivo spájajú s rodom. Mocné a nezávislé lesné stromy považujeme za mužov (dub, buk, jaseň, javor, hrab…), ovocné stromy sú zdomácnené, rodia a preto sú ženami (jabloň, slivka, čerešňa…). Keď rozprávky potrebujú spomedzi vtákov samčekov, vyberú si napríklad dudka, keď samičky, siahnu napríklad po lastovičke – obojpohlavnosť rešpektujeme ešte tak pri holúbkovi a holubičke (a práve preto sa často používajú na zobrazenie páru), ale hrdlička už bude žena. Obojpohlavný slimák už kvôli názvu takmer zákonite vystupuje ako on, tak ako je lienka automaticky ona. Sokola či orla používame výlučne pri pozitívnej charakteristike mužov-junákov, od žien očakávame, že budú ako laň, ruža alebo ľalia. Leňoch je muž, tak ako aj somár či osol a zastupujú výlučne mužskú lenivosť, hlúposť a tvrdohlavosť, kým negatívne vlastnosti žien vyjadrujeme arzenálom samičiek domácich zvierat. Osamelý vlk nie je nič výnimočné, ale osamelú vlčicu nepredpokladáme, podobne ako poznáme rozzúreného býka, nie však rozzúrenú kravu. Smolu nosí čierna mačka, nikdy nie kocúr, krkavčí otec je neznámy jav a starú fenku novým kúskom, na rozdiel od psa, azda ešte naučíme – preto si palicu nájdeme vždy len na psa.

Pozri aj: Génius v ženskom rode

Slovom kolínska sa dodnes z praktických dôvodov označuje mužský parfum. Stále totiž nemáme vhodnejšie jednoslovné pomenovania – voňavka zrejme neznie dostatočne mužne, voda po holení je trojslovný opisný výraz. Kolínska vznikla ako všeobecné pomenovanie z konkrétneho parfumu Eau de Cologne a dnes pomenúva celú skupinu produktov, podobne ako rifle, botasky, džíp alebo šampanské. Zastupuje teda všetky oblasti, v ktorých sa chýbajúce pomenovanie typu nahrádza konkrétnym pomenovaním vzoru, značky. S niečím podobným sa stretávame aj medzi ľudskými menami: špecifickú kategóriu ľudí možno vymedziť napríklad menom Móricko, Dežo alebo Rómeo. Jednotlivci sa stali symbolmi typu aj v prípade Jóba, Nimróda alebo Judáša. Podobne hovoríme o „benátkach severu“ a „babylone.“ Svedčí to o schopnosti vypozorovať a abstrahovať typické vlastnosti, ale aj o jazykovej lenivosti a absencii vynaliezavosti. Viditeľné je to najmä v žurnalistike, športovom komentovaní a v jazyku talkshow, ktoré sústreďujú frázy a klišé natoľko, že absencia slov sa stáva celkom zreteľná.

Jednotlivé kultúry, píše George Steiner, kartografiou svojho jazyka zvýznamňujú alebo naopak obchádzajú určité oblasti. Eskymácke jazyky používajú širokú škálu pomenovaní pre rôznu farbu a textúru snehu, žargón argentínskych gaucho rozlišuje rebríček konskej srsti, britské dialekty využívajú stovku slov a fráz pre ľavákov. Je zaujímavé, že my ako kultúra knihy nepoužívame pomenovania pre rôznu vôňu kníh. Viacerí z nás privoniavajú ku knihám, ktorých vône sa líšia podľa použitého papiera, lepidla, obálky a tlače. Používané knihy absorbujú niečo z vôní bytu, cigaretového dymu, ostatných kníh, prachu a vlhkosti. Dokážeme rozlíšiť niekoľko základných typov knižných vôní, ale nemáme pre ne pomenovania. Sme kultúrou knihy, a predsa sme, zdá sa, vyčerpávajúco nezmapovali ani jej fyzické vlastnosti a naďalej si priamo v predmete nášho záujmu nesieme so sebou biele miesta a tabu.

Nemáme slovo pre pocit, ktorý prežívame pri knižnici vo vlastnom byte, keď si prezeráme všetky tie skvelé neprečítané knihy, ktoré by sme si prečítať chceli a mali, no nemáme na ne čas; myslíme na ne s pocitom hladu, nostalgie, viny, projekcie vlastných očakávaní, expirovanej túžby a nejasného prísľubu budúcnosti. Neprečítané knihy sú symbolom nenavštívených miest, nenapísaných kníh, neuskutočnených výziev, nenaplnených snov a neprežitých životov.

Niekedy pri práci hľadáme určitý kus dreva a ten, ktorý sme našli, sa ukáže byť presne tým chýbajúcim a dokonale zapadne do skladačky. Inokedy z kopy náradia vytiahneme presne ten rozmer kľúča, ktorý potrebujeme, pričom sme si neboli istí, či ho vôbec máme, alebo sme si na cestu vzali akurát niečo, čo sa nám v neočakávanej situácii dokonale hodí. Vtedy pociťujeme dobrý pocit z vyriešenia problému, úľavu, radosť z hladko fungujúceho mechanizmu sveta, zvláštny pocit zo šťastnej náhody, ktorá sa pritrafí akurát nám a možno ešte zmes niekoľkých ďalších pocitov.

Pre takúto šťastnú zhodu okolností, nečakane hladké vyriešenie problému a najmä pre pocit, ktorý sa nás zmocní, keď kľúč ľahko a presne zapadne do komplikovanej zámky, nemáme slovo.

Český výraz podívaná nám pripomína chýbajúci slovenský ekvivalent, alebo možno celú skupinu slov, do ktorej patria pojmy ako čtení, kuřivo, pití, povyražení. Sú to slová, ktoré povyšujú jav na kultúrny fenomén, na niečo nenáhodné, opakované, prežívané, cieľa-vedomé. Je v nich obsiahnutá dlhodobosť aj určitá kultovosť, ktorá povyšuje veci na kultúrne fenomény. Pohľad je vec okamžitá, krátkodobá a náhodná, ktorou sa ešte nelíšime od zvierat, kým podívaná je vlastná už len ľuďom ako uvedomelým aktérom. Takto slová ako štamgast alebo knihomoľ poukazujú na to, že niečo možno robiť opakovane, vytrvalo, cielene a s pôžitkom a tým z takejto činnosti vytvárať fenomén, presahujúci samotnú činnosť alebo prostý súhrn vecí. Hitchhiking, sightseeing alebo aj stalking sú slová, ktoré neopisujú už len činnosť, ale vášeň, prístup k svetu, naše vloženie sa do veci a tieto slová nám ešte stále chýbajú.

Nemáme slovo pre aktívny pobyt v záhrade, vyplnený rôznorodou prácou; môžeme takto stráviť celé popoludnie, víkend alebo aj celý týždeň či rok, ale nevieme to opísať jedným prostým slovom. Pre takto strávený čas v dielni máme slovo „majstrovať“, čeština pozná výraz „kutilstvo.“ Nezáväznosť a absenciu nutne užitočného cieľa vyjadrujeme aj zvratnými slovesami: hovoríme „majstroval som si“, „čítal som si“ alebo „hral som si (na klavíri)“, čím dávame najavo, že adresátom našej činnosti nebol ani tak svet, ako my sami. Kedysi sme možno výhradne pracovali na poli (užitočne a z donútenia) a záhradám sa venujeme prikrátko na to, aby sme pre voľnú, radostnú a nepovinnú činnosť v záhrade alebo okolo domu mali vlastný pojem.

Angličtina pre takúto voľnú, nenáhlivú a príjemnú prácu používa výraz „potter around“ a ak sa niekomu v záhrade darí, má zelený palec („have a green thumb“). Výrazy „hobby“ a „koníček“ sú rovnocenné a označujú to isté: „cestu, ktorá nikam nevedie“, koníka, detskú hračku, jazdu pre radosť a číre potešenie.

Slovenčina nemá výrazy pre viaceré „voľnočasové aktivity“ (už tento výraz je neznesiteľne umelý), hovoríme napríklad, že ideme na pivo alebo že sme boli na pive, sedíme na káve, boli sme na turistike – to všetko sú len veľmi nepresné, pasívne, v podstate zastierajúce výrazy, v ktorých chýba činnosť, ale najmä zaujatie, vzťah a radosť. Povedať „idem na pivo“ zatajuje konečnú aktivitu, to, že to pivo pijem, sedím pri tom a diskutujem so spolustolovníkmi: zamlčiavam cieľ a podstatu svojej cesty.

Čitatelia z budúcnosti o nás možno usúdia, že svoje najvlastnejšie činnosti sme zahaľovali do metaforického, nepriameho vyjadrovania a obchádzali ich ako tabu, ktoré sa nevyslovuje. A možno budú mať pravdu.

Postupne budujeme tento jazyk, aby sme hovorili o tom, kde sme, kam ideme a aké emócie sprevádzajú tieto vedomosti.

Nemci majú slovo na označenie pocitu viny z lietania v lietadlách: „flugscham“ alebo „hanba z letu“.

Biológ Edward O. Wilson má slovo pre obdobie, ktoré má nasledovať po výraznej strate partnera či partnerky: „eremocine“ alebo „vek samoty“.

Karla Brollierová, zakladateľka iniciatívy Climate Justice Initiative, sleduje, ako sa vyvíja jazyk pôvodných obyvateľov Aljašky. Niečo sa z neho stráca a niečo prispôsobuje, no bez toho, aby sa spoliehali na slová ako „klimatický utečenec“, ktoré označuje obete.

Študenti Jennifer Atkinsonovej na University of Washington v Bothelli používajú „blissonance“ (spojenie slov bliss – šťastie, blaženosť a dissonance – nezhoda, nesúlad) na opísanie pocitu, keď si užívajú rekordne horúci deň v zime – pričom uznávajú, že zmena klímy s tým môže súvisieť.

Slovo „solastalgia“ (kombinuje latinské slovo solacium – komfort a grécku koncovku -algia – bolesť), ktoré vytvoril environmentálny filozof Glenn Albrecht, znamená úzkosť v súvislosti so zmenami v domácom prostredí. Atkinsonová to nazýva smútkom za domovom bez toho, aby ste opustili domov.

Jej študenti „opisujú, ako v priebehu času pomaly vymizol zvuk žiab – tieto zmeny destabilizujú spojenie s osobnými spomienkami“, hovorí Atkinsonová, docentka v Bothelli. „Na rozdiel od osobnej straty blízkeho nemáme slovnú zásobu pre smútok, ktorý ľudia pociťujú pre stratu prírodného sveta.“

Z novinových článkov vystrihol a spracoval Daniel Hevier.

Ján Johanides je autorom mnohých novotvarov, keďže jemnej stupnici jeho vnímavosti bežný jazyk nezodpovedá dostatočne presne. Jedným z jeho vynálezov je aj slovo jasnocitný. Ide o označenie stavu, v ktorom je naša pozornosť pripravená vnímať jemné náznaky, osudové vzťahy a znamenia, je to extatický stav, v ktorom sa pojmy a pocity zlievajú a rušia obvyklú hranicu medzi vnímaním a myslením. Myslíme pohľadom a dívame sa mysľou, rozumieme mimo slov, cítime pravdu s istotou bez dôkazov, sme pripravení chápať aj to, čo nám inak uniká. Jasnocitnosť je vnímanie hudobnosti bytia, naladenosť na harmónie, bez ktorých svet nie je celkom, hudbou, krásou, ale len chaotickým súborom vecí, prostou nomenklatúrou. Jasnocitní boli všetci mystici a umelci v stave tvorby a bol taký aj Ján Johanides, keď vyznačil toto slovo. Je zákonité, že pre takéto výnimočné stavy musí jestvovať nekaždodenné, nespisovné slovo, ktoré nepatrí do kodifikovaného slovníka a podčiarkne ho každý textový editor.

Hoci pre facebookový lajk sa vymyslel umelý výraz „páčik“ a so smajlíkom sme sa už zmierili (hoci ostatné emotikony zostávajú nepomenované), stále nemáme ekvivalent pre sloveso lajkovať, lajknúť („označiť ako obľúbené“).

Na počudovanie nemáme všeobecne akceptované pomenovanie pre drevenú podložku, na ktorej krájame potraviny. Táto bežná, všeobecne rozšírená a každodenne používaná vec býva označovaná: dienko, denko, lopár, lopárik, lopatka, drievko, doska, šajbik, pístek. V tomto prípade teda existuje množstvo názvov, ale ich vzájomné nejednoznačné prekrývanie poukazuje na slepú škvrnu jazyka, na prázdne miesto uprostred týchto množín, nedôsledne pokryté množstvom alternatívnych pomenovaní.

Podobný problém vzniká napríklad pri slove pajser, ktoré je najpoužívanejším, hoci nárečovým pomenovaním páčidla. Alebo úchytka na zásuvkách, každodenný predmet, ktorý nevieme pomenovať len jediným slovom tak, aby druhí bezpečne vedeli, čo máme na mysli. Pomenovanie pre tú časť zipsu, ktorú držíme v rukách. Ploché drevené kuchynské náradie, ktoré používame na miešanie. Jednoznačné jednoslovné pomenovanie si nevyslúžil ani krájač na vajíčka pripomínajúci harfu. Z podobných dôvodov slovenskí strojári preferujú český výraz šnek. Okolo nás, priamo v našej kuchyni sú predmety, ktoré ešte (alebo už) nemajú svoje vlastné meno.

Máme slová čitateľ, poslucháč, divák, ale chýba nám všeobecné pomenovanie pre toho, kto vníma dielo a umenie. Vnímateľ, prijímateľ či recipient sú príliš chladné, odťažité a umelé pojmy; konzument je slovo zaťažené materialistickou konotáciou. Je vlastne pri sochách, opere, dizajne alebo obrazoch správne hovoriť o divákoch? A ako nazývať aktívnych prijímateľov, vnímateľov a používateľov kultúry? Je pozoruhodné a podozrivé zároveň, že sme si stále nevytvorili základné pojmy v oblasti kultúry.

Za slovom nuda možno vytušiť množstvo rôznorodých a nepomenovaných pocitov, ktoré sa nás viac alebo menej skryto, viac alebo menej hlboko zmocňujú. Slovo nuda má pôvod v ruštine, pochádza zo slova „núdíť“, teda nútiť, trápiť (odtiaľ aj „núdza“). Puškin charakterizuje Eugena Onegina cez pocit nudy ako presýtenia sa bohémskym životom bez skutočného zmyslu a náprotivok takejto ruskej nudy vidí v anglickom spleene:

„Neduh, ktorého prapríčinu

mali sme dávno poznať už,

podobný anglickému spleenu,

čo prostou nudou nazval Rus,

pomaly do pasce ho vlákal,

hoc zastreliť sa, bohu vďaka,

to neproboval, nieže chcel;

na život ale zanevrel.“

Ruská nuda je teda strata citu pre zmysel života, dlhodobá kríza zmyslu, keď sa prejeme svetskej prázdnoty, no nenachádzame nijaký pokrm, ktorý by našu dušu zasýtil. V tomto je príbuznou esenciálnej ruskej nudy, ako ju poznáme od Puškina, Dostojevského či Čechova, stredoveká acedia.

Spleen pochádza z gréckeho názvu pre slezinu a vo francúzštine, predovšetkým vďaka Baudelairovi, označuje pocit melancholického smútku, ožívajúceho najmä počas clivých daždivých dní. V jednej z Baudelairových básní s týmto názvom básnik dospieva k rovnakému pocitu nudy zo života ako Puškin, keď sa prirovnáva k bohatému kráľovi, ktorého nič neteší, k mladému starcovi, bezmocnému vládcovi, v ktorého žilách koluje voda podsvetia.

Slovom nuda opisujeme aj krátkodobé pocity, aké zažívame v čakárňach (je príznačné, že tento pocit nudy sa nás zmocňuje uprostred civilizácie, v ľudských priestoroch úradov, čakární a nástupíšť, ale nie v prírode). Je to čas, keď trpne čakáme a ničím sa nezamestnávame a táto nečinnosť vyčerpáva dušu.

Nuda je teda krátkodobá a citeľná, ale aj dlhodobá a často skrytá; môže sa zmocniť trpne čakajúceho, ale aj nahlodať dušu naoko aktívneho človeka. Jej príčinou môže byť nečinnosť, prázdna chvíľa, stereotypná práca, nanútený zvyk, absencia vzruchov, strata duchovných podnetov, nedostatočný cit pre nadosobné hodnoty, únava z pôžitkov, podriadenosť cudzej vôli. V slove nuda sa tak potenciálne skrýva množstvo pojmov a odtieňov tejto malátnosti ducha, líšiacich sa príčinou svojho vzniku i liekom.

Slovenčina hovorí „chýbaš mi“ alebo „chýba mi šikovnosť“ a prisudzuje tak aktivitu, chýbanie, tomu druhému – z objektu robí subjekt a opačne. V slovenčine tak absentuje to, čo angličtina vyjadruje vo viacerých výrazoch: „I miss something,“„I am lacking something,“„I am short of something“ – teda som to ja, kto pociťuje chýbanie, som to ja, kto nedisponuje určitou vlastnosťou, som to ja, kto túži a kto nesie zodpovednosť za absenciu určitej schopnosti. Zdá sa, akoby sme sa vyviňovali, zbavovali sa zodpovednosti, robili zo seba trpnú obeť. Chýba nám slovo „postrádať“ – a môžeme za to my, nie to slovo.

Čeština pozná slovo piják – čaju, alkoholu. Slovenčina pozná len pijana alebo kávičkára, ale pre popíjajúceho človeka a toho, kto píjava čaj, nemá výraz. Podobne nemáme ekvivalenty k českému „písmák“ alebo k slovu „čtení“ – pisateľ alebo pisár, respektíve knihy nie sú výstižným ekvivalentom, pretože v nich chýba vyjadrenie vzťahu, vášne, zaujatosti; pisár je remeslo, knihy sú predmety.

Ten, kto denne popíja čaj a popritom si číta a píše, kto má okolo seba vždy veľa dobrého čítania, je v slovenčine tajomný, nepomenovaný, neznámy tvor.

Pri pokusoch o opis oblohy alebo oblakov často narazíme na nedostatočnosť nášho štandardného jazyka. Chýbajú nám slová pre farby a odtiene, pretože každodenné premeny neba poukazujú na zásadné a evidentné rozdiely už len medzi odtieňmi modrej, bielej a sivej. Podobne je to s tvarmi, dramatickosťou, náladou a typológiou oblakov, ktoré sa líšia vplyvom ročnej aj dennej doby. Príznačné je, že oblaky tvoria každodennú, ale zároveň marginalizovanú súčasť nášho zorného poľa. Môžeme ich poľahky ignorovať, alebo si ich naopak všímať a prostredníctvom nich, snahou uchopiť a popísať ich, objaviť rozľahlý prázdny priestor nášho jazyka a tým aj možnosť vyplniť, doplniť a rozčleniť ho, tvorivo ho využiť. To zdanlivo nepodstatné, nedôležité a okrajové v našom živote sa môže stať priestorom pozornosti, sebazdokonaľovania, tvorivosti a objavovania. Po celý čas je to tu, zdanlivo nepodstatné, každodenne prítomné, ako otvorená možnosť nového začiatku pre každého z nás. Pohľad na oblohu môže byť začiatkom tvorivého uvedomovania si vlastnej nedokonalosti a možnosti niečo s tým spraviť.

Vrch sa týči, ale ako opísať jestvovanie priepasti? Čeština používa slovo „zeje“, v slovenčine priepasť nanajvýš zíva. Jazyk naráža na logický problém, ako môže priepasť, jama, prázdno alebo nič, teda niečo absentujúce, nejestvujúce, pasívne, nejako aktívne pôsobiť. „Nič ničuje,“ pomáha si Heidegger. V našom európskom chápaní je prázdno negatívom, absenciou, pasivitou, nedostatkom – nie niečím základným, plodným, pôsobiacim. Zatiaľ čo taoizmus opisuje nádobu a miestnosť ako funkčné prázdno medzi stenami, Descartes ešte v sedemnástom storočí bráni v spore s Pascalom nejestvovanie prázdna a nepripúšťa jestvovanie vákua. Príroda sa desí prázdna, opakujeme po Aristotelovi a na rozdiel od ázijských tušových malieb vypĺňame obrazy vždy od rámu po rám. Strach z prázdna nás možno vedie aj k tomu, že vyprázdnené miesto po viere vypĺňame okamžite vierami v čosi iné, alebo rovno vo všetko, ako si všimol Chesterton. Absencia slovesných tvarov pre bytie prázdna odhaľuje základnú trhlinu v našom uvažovaní, horror vacui prítomný hlboko v našej mysli. Preto nevieme vyjadriť, čo robí priepasť, jama, prázdno, nič.

Pocit nepríjemne suchých prstov, keď sme predtým pracovali so zemou, s vápnom alebo s cementom, prípadne sme si ostrihali nechty – tento pocit vzbudzujúci vnútorné (a niekedy aj vonkajšie) zimomriavky nemá svoje pomenovanie.

Existujú pejoratívne pomenovania vidiečanov, ktoré pre nich vymysleli ľudia z mesta, prípadne sa pôvodne neutrálne označenia dedinčanov používajú ako nadávky, čím sa poukazuje na ich opovrhnutiahodné charakteristiky: sedlák, vidlák, slama trčiaca z topánok, prípadne americké redneck alebo hillbilly. Vidiečania nepochybne takisto opovrhujú mestom a jeho obyvateľmi, ale nejestvuje ani zďaleka toľko hanlivých výrazov pre obyvateľov miest, ako je tomu opačne. V poslednom období sa čosi mení a toľko používané slovo „kaviareň“ by mohlo byť zárodkom takýchto pomenovaní, aj keď ide skôr o mediálny pojem, ktorý nemá parametre spontánnej krčmovej nadávky a používajú ho skôr zástupcovia a hovorcovia určitých vrstiev (politici, novinári), než dedinčania samotní. Hanlivé výrazy so sebou musia niesť aj určitú energiu, ktorá sa spontánne uvoľňuje, tak ako je tomu pri nadávaní a kliatí. Podobne slová „meštiak“ a „malomeštiak“ vyjadrujú skôr opovrhnutie zhora (zo strany elít), než zdola (zo strany dedinčanov).

Nie je pravdepodobné, že chýbajúce pejoratívne pomenovania pre ľudí z miest sú dôsledkom nedostatočnej kreativity vidiečanov. Súvisí to skôr s mocenskými pomermi, s mocou nad diskurzom a preto sa zdá, že novotvar „kaviareň“ odráža spoločenské a politické zmeny, podobne ako sa stali slová ako „buržoázia“ alebo „buržuj“ frekventovanými odsudkami počas diktatúry proletariátu.

Pri tajnom pozorovaní druhých ľudí, keď úmyselne alebo nechtiac zostaneme utajení a celkom zblízka sledujeme ľudí, ktorí o nás nevedia – v takýchto situáciách sa nás zmocňuje zvláštny pocit, druh vzrušenia a mravčenia v hrudi až na hranicu neznesiteľnosti – a tento pocit, ktorý nás donúti prezradiť sa alebo odísť, nemá svoje pomenovanie.

Nemecké slovo Sehnsucht označuje neuspokojiteľnú túžbu po niečom vzdialenom a nedosiahnuteľnom. V literatúre ho použil Goethe v románe Učňovské roky Wilhelma Meistera a to pôvodne v negatívnom význame. Pre nasledujúcu romantickú generáciu sa stal tento pojem určujúcim a pozitívnym: vznešená túžba vytrhávala ich hrdinov z pasce bežného, spokojného meštiackeho života a viedla ich do neznámych končín za tajomstvom osudu, krásy a lásky, ktoré vyžaruje z diaľok na horizonte. O tejto túžbe však platí, že je neuspokojiteľná a radosť sa v nej vždy mieša s tŕňom smútku – Sehnsucht nemožno uspokojiť a naplniť, jej objekt je vždy vzdialený v ideálnom svete, na horizonte sa pred nami vždy zjaví nový horizont, každá dosiahnutá diaľka je blízkosťou na pozadí nových diaľok, vysnená ideálna žena zostane naveky nedosiahnuteľnou, novalisovská modrá kvetina sa nám vždy zjaví len v záblesku sna, pocitu, extázy.

Zatiaľ čo pre nemeckých a anglických autorov – Novalisa, E.T.A. Hoffmanna, Wordswortha či C. S. Lewisa – ide o ústredný pojem a pocit, ktorý putoval z diela do diela a znepokojoval srdcia ich hrdinov, v iných jazykoch a kultúrach pre tento pojem nenájdeme vhodné slovo, s výnimkou portugalského saudado, ktoré má pevné miesto v portugalskom clivom pohľade cez oceán. Sehnsucht je príbuzným slovom k melanchólii, nostalgii či túžbe, no od všetkých sa zároveň zásadne líši. V češtine mu je najbližšie slovo tesknit, v slovenčine slovo túžba, túžiť. A tak, hoci Sehnsucht znepokojuje, vypĺňa, rozrušuje alebo určuje životy mnohých z nás, nemáme pre tento pocit romantickej túžby slovo, ktoré by ho odlíšilo od všetkých ostatných odtieňov túžby, ktoré možno vyplniť, zavŕšiť či uspokojiť. Sehnsucht je v našich životoch doplnená aj o tento rozmer nepomenovateľnosti, skrytosti a tým pádom aj osamelosti. Je to neviditeľná červená niť vychádzajúca z útrob detstva, ktorá nám v určitých okamihoch dáva poznať tušený tvar labyrintu, ktorý nás obklopuje. Sehnsucht ako slovníkové heslo pre našu kultúru spracoval Štěpán Smolen v monografii Sehnsucht. Úvod k romantické touze, v knihe o jednom pôsobiacom, no neprítomnom slove.

Interpunkciu využívame len pre to, čo hovoríme, nemáme však interpunkčné znamienko pre príjem, načúvanie, sústredenie pozornosti. Môžeme oznamovať, pýtať sa a kričať, ale nie načúvať, čakať, vnímať a mlčať. Vďaka emotikonom sa môžeme usmievať, mračiť, smútiť alebo zúriť, ale aj to je len odpoveď a reakcia. To, čo nám chýba, je popri oznamovacom, opytovacom, rozkazovacom a zvolacom spôsobe ešte iný spôsob, ktorým skúmame, vnímame, prijímame.

Staré, časom zájdené omietky a fasády domov dospievajú k špecifickej, inak než starnutím a zvetraním nedosiahnuteľnej farbe, ktorú by sme mohli nazvať starooranžová. Tento nejestvujúci názov poukazuje na to, že v našom pomenovaní farieb absentuje časový rozmer, že pojmy často nereflektujú procesy premeny, starnutia, rozkladu a že niektoré slová deklarovaním svojej stálosti a nemennosti demonštrujú svoju zastaranosť, neaktuálnosť a nutnú nepresnosť.

Grécki filozofi rozlišovali rôzne formy lásky: éros (romantická láska), storgé (rodičovská láska), filia (priateľská láska), agapé (náboženská láska) a prípadne aj xenia (pohostinnosť). Podobne rozlišujú rôzne aspekty lásky aj ostatné jazyky a tradície. V buddhizme je to napríklad kama ako zmyselná láska a karuna ako súcit a milosrdenstvo, prvá brániaca osvieteniu, kým druhá je jeho nevyhnutnou podmienkou.

Slovenčina používa jediné slovo pre všetky podoby lásky, hoci si občas vypomáha slovom milosrdenstvo alebo súcit pri prekladoch pojmu caritas (compassion). Tento zdanlivý nedostatok slovenčiny je možno naopak prejavom filozofickej erudície a náboženského vhľadu. Filozofi a teológovia všetkých jazykov prácne dokazujú, že láska je vlastne jedna a má jediný zdroj, hoci možno emanuje v rôznych, aj poklesnutých ľudských podobách. Slovenčina to vie a prakticky využíva.

Technické vynálezy kladú na jazyk nároky pomenúvať stále nové predmety, stroje a zariadenia. Niekedy zostávame pri starom, archaickom pomenovaní aj pre prevratne novú verziu: slovo pero používame aj napriek tomu, že už nejde o vtáčie brko, ale jeho kovovo-atramentovú náhradu, podobne stále píšeme ceruzou, hoci už dávno píše čierno, a nie bielo, ako tomu bolo pri pôvodnom latinskom cerussa – biele olovo. K takýmto prenosom názvov dochádza aj pri zariadeniach, ktorých predchodcom bola ľudská profesia – slovo práčka sa prenieslo z osoby na zariadenie. Môžeme si všimnúť, že pomenovania podradnejších domácich prác, najmä kuchynských, sú zrejme práve kvôli tomu prevažne v ženskom rode: práčka, umývačka, žehlička, sušička, chladnička, mikrovlnka, zatiaľ čo mimokuchynské technické inovácie nesú skôr mužský rod: počítač, telefón, satelit, automobil. V každom prípade sa slovenčina musela vysporiadať s množstvom vynálezov a nájsť pre ne vhodné pomenovania: vlak, parník, lietadlo, vrtuľník, družica, rozhlas, rýchlovarná kanvica, žiarovka. V dnešnom rýchlom tempe inovácií jazyky rezignujú a najčastejšie preberajú pôvodný tvar bez domácich ekvivalentov: notebook, ajfón, tablet, elektromobil. Niekedy sa pritom dopúšťame toho, že podľa názvu značky pomenujeme celý segment, ako v prípade slova „rifle“ navyše aj s nesprávnou výslovnosťou, „džíp“ pre akýkoľvek terénny automobil, alebo „botasky“ pre ľahkú športovú obuv všeobecne. Chýbajúce domáce ekvivalenty pre technické inovácie svedčia o ich rýchlom šírení a prenikaní na domáci trh, takže jazyk nemá čas prijať, stráviť a spracovať nový predmet a nájsť mu primerané pomenovanie vo vlastnom systéme.

Napadlo ma je nesprávne spojenie, ktoré slovenčina neuznáva, pretože správne je „napadlo mi.“ Hovorí sa tu o takzvanom zamlčanom podmete, nepomenovanom, neuchopiteľnom pôvodcovi deja. Marcel Strýko navrhoval podčiarknuť a zvýrazniť tento neviditeľný podmet tým, že sa bude hovoriť „napadlo ma,“ čím sa zdôrazní idealistické vnímanie sveta, presvedčenie, že nie sme pôvodcami myšlienok a nápadov, ale že jestvuje ríša ideí, ktorá prostredníctvom nás koná. Myšlienky nás svojou dobiedzavosťou, nástojčivosťou napádajú. Sú aktívnejšie, než sme my mysliaci, to ony sú pôvodcom duševnej činnosti. Atakujú nás, dožadujú sa vyslovenia. To, že čeština používa tvar „napadlo ma“, svedčí o jej prihlásení sa k idealistickej tradícii myslenia.

Na Slovensku vieme o niekom povedať, že je Maďar, Talian alebo Hotentot. Prípadne že je opitý ako Dán, alebo že fajčí ako Turek. Nikoho však neoznačíme, a predovšetkým nie v negatívnom význame, za Slováka. Nanajvýš si túto národnosť odkladáme pre pohostinnosť. Poukazuje to na slepotu každého národa voči sebacharakteristike v negatívnych idiómoch. Škóti vám povedia, že povery o lakomosti o nich šíria Angličania. Španiel nepoužije výraz španielska dedina. Nesympatický hmyz je rus domový alebo šváb (Blatella germanica), aby si Rusi i Nemci mohli vybrať. Vandali určite nepoužívali slovo vandal v tom význame ako my, Nemci seba samých nenazvú nemými. Každý národ má vo svojom jazyku slepú škvrnu, ktorú jeho susedia nezdieľajú a často im je, naopak, tŕňom v oku.

Jestvujú rôzne druhy únavy – telesná a duševná, dobrá únava po zavŕšenej práci, ale aj zlá únava, ktorá práci bráni. Zažívame únavu zo športu, z chôdze, z práce, z rozhovorov s ľuďmi, zo sústredenia, ospalosť po prechode zo zimy do tepla, ale aj malátnu únavu z tepla, ktorú nazývame omarenosť. Jestvuje aj špecifický druh únavy z civilizácie, z mesta, z hluku a prázdnoty periférie. Túto únavu možno zažiť v koncentrovanej podobe pri pobyte v nákupnom centre. Rozbolí z nej hlava tupou únavou, nemáme na nič chuť, stratili sme elán, energiu aj emócie, myseľ zahalil a otrávil smog. Pre tento druh civilizačnej únavy nemáme výraz: je to špecifická omarenosť z koncentrovanej ľudskej nezmyselnosti.

Slovom šutá sa označuje bezrohá zver. Ide tak o slovo, ktoré je založené na absencii niečoho ako na určujúcom kvalitatívnom znaku. V tomto zmysle by bolo možné označiť skupinu zvierat ako bezkrídlu, bezplutvovú, bezchvostú, beznohú. Zvieratá by sme takto nemuseli deliť len na približné polovice, ale cez absenciu určitého znaku by sme mohli charakterizovať ľubovoľne veľké skupiny: tie, ktoré neznášajú strakaté vajíčka; tie, ktoré nemajú čiernu hrivu; tie, ktoré nezavýjajú na mesiac. Vieme si teda predstaviť množstvo slov, ktoré by opisovali absenciu nejakého znaku. A napokon aj slovo, ktoré pomenúva absenciu takýchto slov v našom jazyku.

Jestvuje špecifický druh uspokojenia, ktorý vzniká napríklad vtedy, keď sa nám podarí z dezénu pneumatiky vybrať zložito štruktúrovaný, no celistvý kus zaschnutého blata. Práve táto zvláštna, okrajová činnosť tento pocit vystihuje. Nejde len o pocit vyriešenia úlohy: dôležité je, že išlo o zložito štruktúrovanú úlohu a podarilo sa ju jediným pohybom vyriešiť do jej zložito komponovaných dôsledkov. Nejde len o pocit čistoty: ten je vždy len iluzórny, no v tomto prípade sa úlohu podarilo vyriešiť skutočne do dôsledkov, čo upratovanie nepozná: pri ňom vždy zostane prach, nič nie je dokonale lesklé, a my to cítime, aj keď to nevidíme. Zároveň však platí, že ide o veľmi zvláštnu, okrajovú a vo svojej podstate bezvýznamnú činnosť, ktorú sa nám podarilo zavŕšiť. Akoby v sebe nemala iný význam, len toto zvláštne uspokojenie, ktoré v nás nutkavo vzbudí a uspokojí.

Pre niektoré slová nemáme alebo nepoužívame zápor, alebo naopak, používame ich len v zápornom tvare. Hovoríme o niekom, že je nebohý, ale o nikom nepovieme, že je bohý; máme nebožtíkov, ale nie sme božtíci. Používame výraz „zlé jazyky hovoria“, ale o dobrých jazykoch nehovoríme. Poznáme netýkavky, ale nijaké týkavky. Pri niektorých pojmoch nám evidentne stačia ich polovice.

Vo vetných spojeniach „prší“ alebo „sneží“ je prítomný (alebo neprítomný) takzvaný zamlčaný podmet, to čosi, čo je aj nie je v snežení, čo tu je aj nie je prítomné, hybná sila, podmet prírody. Skrytý a neviditeľný, no aktívny činiteľ deja. V prírode čosi koná. Vo svete sa čosi deje. Tušíme pôsobenie anima mundi, duše sveta, no aj v nás samých nejasne predpokladáme prítomnosť čohosi, čo nazývame duša. Hovoríme „napadlo mi“, „snívalo sa mi“, „zišlo mi na um“. Alebo aj „stalo sa“, „hovorí sa“. Cítime, že niečo v nás myslí. Niečo v nás prehovára. Tento podmet sa však zamlčiava. Zostáva nevyslovený, nepomenovaný, neohraničený. Ako slepú škvrnu ho tušíme práve v tom kľúčovom mieste, ktorým vedú nervové vlákna. To podstatné, čo je za tým všetkým, sa prejavuje, no nedáva sa poznať.

Poznáme rukopis, strojopis, ale stále nemáme slovo pre výstup z tlačiarne počítača.

Slovo rád je v slovenčine archaizmom. Nahrádza sa slovom systém, no rozdiel medzi týmito dvoma slovami je zásadný: rád je prirodzený, daný, samozrejmý, zatiaľ čo systém indikuje umelosť, artificiálnosť, až rigidnosť. Rád má prirodzenú autoritu, zvrchovanosť a zároveň zmysel, na rozdiel od systému, ktorý znamená len usporiadanosť, no bez pridanej hodnoty. Rád je vlastný svetu, bytiu, kozmu, zatiaľ čo systém náleží ľudskému svetu. Systematický neznamená múdry. Politický je systém, avšak nie rád. Zvrchovanosť rádu je aj v tom, že nepozná odvodeniny a prívlastky, na rozdiel od pojmov systematický, systematizovaný, systematizovať, antisystémový, atď. Rád sa nedá ohýbať, stupňovať, napodobňovať. Buď je, alebo nie je.

To, že nám toto slovo chýba (alebo že nám vlastne nechýba), poukazuje na absenciu idealizmu v našej kultúre, na rozdiel od češtiny. Rád prežíva už len ako označenie mníšskeho spoločenstva, a ešte aj v tomto kontexte ho nahrádzame slovom rehoľa, ktoré má rovnaké konotácie striktnosti, absencie, prísnosti, nanúteného poriadku a ochudobnenia, ako slovo systém. Celkom príznačne tak pojem rád náleží ku kresťanskému svetonázoru, ktorý premieňame na systém, na čosi príliš ľudské, vyžadujúce si poslušnosť, usporiadanosť, suchopárnosť. So slovom rád strácame esenciu určitého pohľadu na svet.

Pre slová génius, básnik alebo románopisec nemáme ženský rod. Je to kvôli špecifikám prechyľovania, alebo sú za tým hlbšie, zásadnejšie a nesympatickejšie dôvody? Prečo nám tieto slová nechýbali a nechýbajú? A čo na to geniálne ženy, poetky a autorky románov? A prečo naopak máme ženské romány, ale nie romány mužské; červenú a nie aj modrú knižnicu?

Každý deň v týždni má svoj vlastný pocit a svoju farbu, svoje vlastné počasie. O nedeli hovorievame, že je melancholická (Gloomy Sunday), čo pripisujeme nadchádzajúcemu pondelku – jednak nás čaká naša neobľúbená a nehostinná rola povinnosti, poslušnosti a príslušnosti, zároveň sa končí obdobie slobody a my sme konfrontovaní s tým, že sme jej prísľuby nenaplnili a už sa nemôžeme klamať prísľubom zajtrajška. Piatok je koncom pracovného týždňa, netrpezlivo si vyzliekame pracovný plášť a je pred nami prísľub sebarealizácie cez víkend. Takto má každý deň v týždni svoju vlastnú atmosféru, no my pre ne nemáme osobité pojmy. Medzi utorkom, stredou a štvrtkom sú jemné, no citeľné rozdiely, ktoré náš jazyk nezachytáva a nerozoznáva.

Pre ročné obdobia používame štyri osvedčené názvy: jar, leto, jeseň, zima. Často však máme pocit, že sa nachádzame v nejakom medziobdobí, v prechodových fázach, ktoré sú zmiešaním dvoch ročných dôb, alebo naopak nepatria ani jednej. Čím je začiatok decembra, astronomicky patriaci ešte k jeseni, bez snehu, temný a ponurý, príbuzný skôr temnému februáru, akoby práve tieto dve doby vytvárali svoje vlastné, zimu obkračujúce ročné obdobie? Sú ročné obdobia dve, štyri, alebo ich je šesť? A čomu zodpovedá ten zvláštny pocit, keď uprostred leta vystúpime na ľadovec a nad hlavou máme leto, kým pod nohami zimu?

Takto to formuloval Kurt Vonnegut v knihe No není to krása?: „Ještě byste si případně také mohli uvědomit, že existuje šest ročních období, a nikoliv čtyři. Poezie čtvera ročních dob je v této části planety zcela pomýlená, což může vysvětlovat, proč nás povětšinou trápí takové chmury. Ono totiž jaro leckdy nevypadá jako jaro, listopad se k podzimu vůbec nehodí a tak dál. Tady je pravda o ročních obdobích: jaro je květen a červen! Existuje něco jarnějšího než květen a červen? Léto je červenec a srpen. Vedro, co? Podzim je září a říjen. Vidíte ty dýně? Nasajte vůni hořícího listí. Poté přichází roční období zvané „zamykýní“. Tehdy příroda všechno uzavře. Listopad a prosinec nejsou zima. To je zamykání. Poté přichází zima: leden a únor. Páni! To je ale zima! A co přijde potom? Jaro to není. Nastává odemykání. Co jiného by byl takový duben?“

Tsukimi je japonský výraz pre obdivovanie mesiaca. Japonská estetika sa zameriava na niektoré prírodné fenomény a vytvorila pre ne špecifický slovník. Napríklad “oborozuki” je slovo pre mesiac, žiariaci cez oblaky. Podobne jestvujú špecifické pomenovania pre fázy mesiaca, pre kontext, v ktorom sa mesiac nachádza, pre ranný alebo večerný mesiac. Angličtina si dodnes uchovala pomenovania “harvest moon” alebo “hunter´s moon”, naviazané na spln v určitej časti roka. Vietor v rôznych krajinách má svoje špecifické pomenovanie kvôli zmenám, ktoré prináša, môže byť nositeľom počasia, ročnej doby, búrky; “kogaraši” je napríklad pre Japoncov vietor, ktorý prináša zimu.

Tento absentujúci slovník nám pripomína skutočnosť absencie našej kultúry v prírode, z ktorej sa postupne stále viac sťahujeme. Ubúdajú nám slová z prostredia remesiel a prírody, a pribúdajú slová z prostredia civilizácie a techniky. Nerozlišujeme pôsobenie mesiaca, a nepoznáme už ani “harvest” a “hunting”. Nezaujíma nás estetika oblakov, rôznych fáz noci a dňa, slnečného svetla, vetra, snehu. Nezaujíma nás, pretože nemusí; toto je skutočný dôsledok globalizácie, ktorá znamená presťahovanie sa zo špecifického prírodného sveta do unifikovaného príbytku.

V japonskom jazyku možno nájsť celé spektrum výrazov, ktoré nám pripomínajú nejestvujúce slová v slovenčine. Pripomínajú nám naše stiahnutie sa z prírody, presun (alebo stratu) pozornosti z prírody na čosi iné. Pripomeňme, že tento stav sa pokúsil zvrátiť Samo Bohdan Hroboň, ktorý vo svojej poézii vytváral novotvary pre rôzne prírodné fenomény: pre špecifický charakter vrchov, oblakov, zvukov alebo skál. Jeho neúspešný, osamelý pokus, rovnako ako široký slovník japončiny, nás usvedčuje zo straty pozornosti voči prírode.

Pod slovom výhľad zahŕňame rôzne druhy pohľadu. Výhľad možno mať z okna bytu, z krovia, z vrcholu kopca alebo z pohybujúceho sa auta. Jestvuje špecifický pocit výhľadu z výšky, ktorý v sebe obsahuje námahu výstupu, osamelosť prekonanej námahy, pohľad do údolí a nížin ľudí, ktorí nikam nešli a od ktorých sme sa odpútali. Tento špecifický zážitok výhľadu, jeho pocity a metafyziku môžeme uzrieť na obraze C. D. Friedricha, pocítiť vo filozofii Friedricha Nietzscheho či Martina Heideggera, alebo sa s ním stretnúť v textoch Františka Švantnera. Ten múdrosť a nadhľad výšok spája so špecifickým druhom pohľadu či výhľadu – je to pohľad od ohňa, ktorí si protagonisti jeho poviedok (Horiaci vrch) rozložili na svojom vyvýšenom stanovisku, z ktorého pozorujú svet a svoje miesto v ňom. Ide teda o špecifický druh výhľadu, v ktorom sa svet zjavuje v určitej perspektíve. Pohľad na oheň, taký zásadný, že mu Gaston Bachelard venoval celú knihu, nemá v slovenčine nielen pomenovanie pre hľadenie doň, ale ani pre jeho zvuk. Pohľad do ohňa pritom nepochybne vzbudzuje určitý pocit. Pohľad od ohňa na šíry svet v diaľke nám opísal František Švantner, aby nám pripomenul, že ide o dôležitý, archetypálny pocit bez ohľadu na to, že preň nepoužívame žiadne slovo.

Pre padajúci sneh slovenčina nemá citoslovce, na rozdiel napríklad od japončiny, kde sa používa výraz „šin-šin.“ Toto chýbajúce pomenovanie pre jeden zo zvukov sveta otvára otázku citosloviec vo všeobecnosti. Koľko nám ich chýba? Zvuk ohňa; rôzne zvuky vody; prejavy nášho tela, napríklad škvŕkanie žalúdka. V prípade niektorých zvukov nám chýbajú nielen slová, ale podľa všetkého aj písmená.

Acedia (gr. akedia) je popisovaná ako blízka príbuzná hnevu a smútku. Je to pocit duševnej prázdnoty, otupelosti a nudy, znechutenia a úzkosti srdca. Tento pojem používali a rozpracovali mnísi a pustovníci. Acediu nazývali aj poludňajším démonom, pretože ako tupá zadumanosť útočila na mníchov najmä v horúcich popoludňajších hodinách ako nechuť voči všetkému, čo je na dosah, ako rozptýlené snenie o tom, čo tu nie je. Prejavuje sa ako nepozornosť ducha a pritom aj ako hektická hyperaktivita, túžba po úniku z kláštornej cely, úzkosť zo samoty, strach pred sebou samým. Takto postihnutého mnícha zasiahne lenivosť, neschopnosť sústredeného čítania či akejkoľvek duchovnej činnosti, pohŕdanie mníchmi, ktorí žijú v jeho blízkosti, hnanie sa za niečím stále novým ako náhrada za Božiu lásku a za radosť z Boha. Acedia je charakterizovaná ako slepá ulička duše. Ako najúčinnejší liek sa predpisuje vytrvalosť a trpezlivosť; Sv. Tomáš Akvinský odporúča aj vyhľadávanie radosti, modlitby, kúpele a súcitiacich priateľov.

Acedia nezmizla s pustovníkmi a púštnymi otcami, stratili sme pre ňu len názov, zmizla z nášho jazyka, nie však z našej duše.