Acedia (gr. akedia) je popisovaná ako blízka príbuzná hnevu a smútku. Je to pocit duševnej prázdnoty, otupelosti a nudy, znechutenia a úzkosti srdca. Tento pojem používali a rozpracovali mnísi a pustovníci. Acediu nazývali aj poludňajším démonom, pretože ako tupá zadumanosť útočila na mníchov najmä v horúcich popoludňajších hodinách ako nechuť voči všetkému, čo je na dosah, ako rozptýlené snenie o tom, čo tu nie je. Prejavuje sa ako nepozornosť ducha a pritom aj ako hektická hyperaktivita, túžba po úniku z kláštornej cely, úzkosť zo samoty, strach pred sebou samým. Takto postihnutého mnícha zasiahne lenivosť, neschopnosť sústredeného čítania či akejkoľvek duchovnej činnosti, pohŕdanie mníchmi, ktorí žijú v jeho blízkosti, hnanie sa za niečím stále novým ako náhrada za Božiu lásku a za radosť z Boha. Acedia je charakterizovaná ako slepá ulička duše. Ako najúčinnejší liek sa predpisuje vytrvalosť a trpezlivosť; Sv. Tomáš Akvinský odporúča aj vyhľadávanie radosti, modlitby, kúpele a súcitiacich priateľov.

Acedia nezmizla s pustovníkmi a púštnymi otcami, stratili sme pre ňu len názov, zmizla z nášho jazyka, nie však z našej duše.