Na počudovanie nemáme všeobecne akceptované pomenovanie pre drevenú podložku, na ktorej krájame potraviny. Táto bežná, všeobecne rozšírená a každodenne používaná vec býva označovaná: dienko, denko, lopár, lopárik, lopatka, drievko, doska, šajbik, pístek. V tomto prípade teda existuje množstvo názvov, ale ich vzájomné nejednoznačné prekrývanie poukazuje na slepú škvrnu jazyka, na prázdne miesto uprostred týchto množín, nedôsledne pokryté množstvom alternatívnych pomenovaní.

Podobný problém vzniká napríklad pri slove pajser, ktoré je najpoužívanejším, hoci nárečovým pomenovaním páčidla. Alebo úchytka na zásuvkách, každodenný predmet, ktorý nevieme pomenovať len jediným slovom tak, aby druhí bezpečne vedeli, čo máme na mysli. Pomenovanie pre tú časť zipsu, ktorú držíme v rukách. Ploché drevené kuchynské náradie, ktoré používame na miešanie. Jednoznačné jednoslovné pomenovanie si nevyslúžil ani krájač na vajíčka pripomínajúci harfu. Z podobných dôvodov slovenskí strojári preferujú český výraz šnek. Okolo nás, priamo v našej kuchyni sú predmety, ktoré ešte (alebo už) nemajú svoje vlastné meno.