Priepasť

 

Vrch sa týči, ale ako opísať jestvovanie priepasti? Čeština používa slovo „zeje“, v slovenčine priepasť nanajvýš zíva. Jazyk naráža na logický problém, ako môže priepasť, jama, prázdno alebo nič, teda niečo absentujúce, nejestvujúce, pasívne, nejako aktívne pôsobiť. „Nič ničuje,“ pomáha si Heidegger. V našom európskom chápaní je prázdno negatívom, absenciou, pasivitou, nedostatkom – nie niečím základným, plodným, pôsobiacim. Zatiaľ čo taoizmus opisuje nádobu a miestnosť ako funkčné prázdno medzi stenami, Descartes ešte v sedemnástom storočí bráni v spore s Pascalom nejestvovanie prázdna a nepripúšťa jestvovanie vákua. Príroda sa desí prázdna, opakujeme po Aristotelovi a na rozdiel od ázijských tušových malieb vypĺňame obrazy vždy od rámu po rám. Strach z prázdna nás možno vedie aj k tomu, že vyprázdnené miesto po viere vypĺňame okamžite vierami v čosi iné, alebo rovno vo všetko, ako si všimol Chesterton. Absencia slovesných tvarov pre bytie prázdna odhaľuje základnú trhlinu v našom uvažovaní, horror vacui prítomný hlboko v našej mysli. Preto nevieme vyjadriť, čo robí priepasť, jama, prázdno, nič.

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s