Technické vynálezy kladú na jazyk nároky pomenúvať stále nové predmety, stroje a zariadenia. Niekedy zostávame pri starom, archaickom pomenovaní aj pre prevratne novú verziu: slovo pero používame aj napriek tomu, že už nejde o vtáčie brko, ale jeho kovovo-atramentovú náhradu, podobne stále píšeme ceruzou, hoci už dávno píše čierno, a nie bielo, ako tomu bolo pri pôvodnom latinskom cerussa – biele olovo. K takýmto prenosom názvov dochádza aj pri zariadeniach, ktorých predchodcom bola ľudská profesia – slovo práčka sa prenieslo z osoby na zariadenie. Môžeme si všimnúť, že pomenovania podradnejších domácich prác, najmä kuchynských, sú zrejme práve kvôli tomu prevažne v ženskom rode: práčka, umývačka, žehlička, sušička, chladnička, mikrovlnka, zatiaľ čo mimokuchynské technické inovácie nesú skôr mužský rod: počítač, telefón, satelit, automobil. V každom prípade sa slovenčina musela vysporiadať s množstvom vynálezov a nájsť pre ne vhodné pomenovania: vlak, parník, lietadlo, vrtuľník, družica, rozhlas, rýchlovarná kanvica, žiarovka. V dnešnom rýchlom tempe inovácií jazyky rezignujú a najčastejšie preberajú pôvodný tvar bez domácich ekvivalentov: notebook, ajfón, tablet, elektromobil. Niekedy sa pritom dopúšťame toho, že podľa názvu značky pomenujeme celý segment, ako v prípade slova „rifle“ navyše aj s nesprávnou výslovnosťou, „džíp“ pre akýkoľvek terénny automobil, alebo „botasky“ pre ľahkú športovú obuv všeobecne. Chýbajúce domáce ekvivalenty pre technické inovácie svedčia o ich rýchlom šírení a prenikaní na domáci trh, takže jazyk nemá čas prijať, stráviť a spracovať nový predmet a nájsť mu primerané pomenovanie vo vlastnom systéme.