Tsukimi je japonský výraz pre obdivovanie mesiaca. Japonská estetika sa zameriava na niektoré prírodné fenomény a vytvorila pre ne špecifický slovník. Napríklad “oborozuki” je slovo pre mesiac, žiariaci cez oblaky. Podobne jestvujú špecifické pomenovania pre fázy mesiaca, pre kontext, v ktorom sa mesiac nachádza, pre ranný alebo večerný mesiac. Angličtina si dodnes uchovala pomenovania “harvest moon” alebo “hunter´s moon”, naviazané na spln v určitej časti roka. Vietor v rôznych krajinách má svoje špecifické pomenovanie kvôli zmenám, ktoré prináša, môže byť nositeľom počasia, ročnej doby, búrky; “kogaraši” je napríklad pre Japoncov vietor, ktorý prináša zimu.

Tento absentujúci slovník nám pripomína skutočnosť absencie našej kultúry v prírode, z ktorej sa postupne stále viac sťahujeme. Ubúdajú nám slová z prostredia remesiel a prírody, a pribúdajú slová z prostredia civilizácie a techniky. Nerozlišujeme pôsobenie mesiaca, a nepoznáme už ani “harvest” a “hunting”. Nezaujíma nás estetika oblakov, rôznych fáz noci a dňa, slnečného svetla, vetra, snehu. Nezaujíma nás, pretože nemusí; toto je skutočný dôsledok globalizácie, ktorá znamená presťahovanie sa zo špecifického prírodného sveta do unifikovaného príbytku.

V japonskom jazyku možno nájsť celé spektrum výrazov, ktoré nám pripomínajú nejestvujúce slová v slovenčine. Pripomínajú nám naše stiahnutie sa z prírody, presun (alebo stratu) pozornosti z prírody na čosi iné. Pripomeňme, že tento stav sa pokúsil zvrátiť Samo Bohdan Hroboň, ktorý vo svojej poézii vytváral novotvary pre rôzne prírodné fenomény: pre špecifický charakter vrchov, oblakov, zvukov alebo skál. Jeho neúspešný, osamelý pokus, rovnako ako široký slovník japončiny, nás usvedčuje zo straty pozornosti voči prírode.